Archiv autora: admin

Námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi

Už dlhšie som tu chcel vytvoriť priestor na zbieranie názorov, literatúry a judikatúry k otázke, či vznesenie určitej námietky v konaní môže byť v rozpore s dobrými mravmi. A ak áno, ako by s ňou mal súd v takom prípade naložiť.

Priznám sa, že som sa k tejto otázke dostal tak trochu okľukou. Zaujímala ma totiž analogická otázka námietok uplatnených v súvislosti s rozhodcovským konaním. V nemeckej arbitrážnej literatúre možno nájsť názor, že vznesenie námietky rozhodcovskej právomoci v konaní pred všeobecným súdom môže byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. so zásadou non venire contra factum proprium (Böckstiegel, K.-H., Kröll, S. M., Nacimiento, P. (eds.) Arbitration in Germany. The Model Law in Practice. Second Edition. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2015, s. 119).

V komentári k ZoRK a CSP som sa snažil zo slovenských záverov o námietke premlčania a jej rozpore s dobrými mravmi dovodiť niečo podobné aj v kontexte rozhodcovského konania. Predstavoval som si napr. situáciu, že žalovaný v predchádzajúcom rozhodcovskom konaní o danom nároku namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu (napr. z dôvodu tvrdenej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy), a následne by pred všeobecným súdom namietal nedostatok právomoci všeobecného súdu z dôvodu platnosti rozhodcovskej zmluvy. Takáto námietka by mohla byť v rozpore s dobrými mravmi (Gyárfáš, J. § 8. In: Gyárfáš, J., Števček, M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 686; Gyárfáš, J. § 5. In: Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 88).

Nie som si istý, či závery o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi možno aplikovať aj na iné námietky vznesené v súdnom konaní. Rád by som však aspoň poukázal na aktuálny judikát najvyššieho súdu, ktorý dôkladne analyzuje doterajšiu / číst více /

Uvedení správního orgánu v omyl uvedením nesprávného řidiče

Delikt, který v dnešní době v ČR zná patrně každý: Automatizovaně zaslaná Výzva k uhrazení určené částky správním orgánem za spáchání všemožných drobných dopravních přestupků (právní úprava viz § 125h odst. 1 zákona o silničním provozu (dále ZoSP)).

Provozovatel má v zásadě tři možnosti, jak s takovou výzvou naložit:
a) ji zaplatit (objektivní odpovědnost dle § 10 odst. 3 ZoSP), a věc bude zastavena (§ 125h odst. 5 ZoSP)
b) ji nezaplatit, a sdělit správnímu orgánu řidiče vozidla (§ 125h odst. 6 ZoSP), což se považuje za podání vysvětlení
c) nedělat nic, v tom případě bude rozhodnuto zpravidla z titulu objektivní odpovědnosti ve správním řízení vedeném proti provozovateli vozidla

Základní otázka stojí takto: Lze v tomto řízení uvést správní orgán (ze strany provozovatele vozidla) uvést v omyl sdělením řidiče vozidla (varianta b) výše), který vozidlo ve skutečnosti neřídil? Má vůbec provozovatel povinnost uvádět pravdu?

Zcela předně zastávám názor, že v přestupkovém řízení vůbec nelze uvést správní orgán v omyl. Tedy, je zcela lhostejno, co provozovatel vozidla sdělí či nesdělí.
Přestupkové řízení je vedeno kromě zásady legality a oficiality především zásadou vyhledávací – je tedy povinen sám aktivně vyhledávat důkazy a nespokojit se s tím, co sdělili účastníci řízení.

Poměrně přesné vodítko, jak (ne)postupovat na straně správního orgánu dává např. rozsudek NSS, sp. zn. 1 As 96/2008: Úřední záznam jako jednostranný úkon správního orgánu sám o sobě ovšem nemůže obstát (srov. k tomu též nález Ústavního soudu ze dne 11. 3. 2004, sp. zn. II. ÚS 788/02), a to ani v případě, že je doplněn doznáním samotného obviněného: ani doznání totiž nezbavuje správní orgán povinnosti zjistit takový stav věci, o němž nejsou důvodné pochybnosti (§ 3 správního řádu). Pořízení úředních záznamů již ze své povahy nemůže samo o sobě naplnit požadavek na dostatečné zjištění skutkového stavu.
[...]
Pokud žalovaný (pozn. správní orgán) poznamenává, že / číst více /

Procesné nástupníctvo alebo sudcovská svojvôľa?

Rád by som sa podelil na tejto platforme so spôsobom akým sa súdy SR oboch inštancií vysporiadali s posúdením účinkov odstúpenia (ex tunc) od zmluvy o postúpení pohľadávky na procesné nástupníctvo žalobcu v zmysle § 80 CSP.

Stručne procesný a skutkový stav:

  • Dňa 23.07.2012 spoločnosť A ako postupca uzatvorila so spoločnosťou B ako postupníkom (ďalej len „Postupník 1“) Zmluvu o postúpení (ďalej len „Zmluva o postúpení 1“), ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávok zo zmluvy o dielo na Postupníka 1;
  • Dňa 17.08.2012 spoločnosť B ako Postupník 1 podala návrh na vydanie platobného rozkazu, súd vydal PR, bol podaný odpor a konanie ďalej pokračovalo;
  • Dňa 14.03.2013 spoločnosť A – postupca odstúpil od Zmluvy o postúpení 1, pričom odstúpenie si Postupník 1 prevzal toho istého dňa. Odstúpenie malo v zmysle Zmluvy o postúpení 1 účinky ex tunc (nesporná skutočnosť) a teda Zmluva o postúpení 1 zanikla spätne ku dňu uzatvorenia t.j. k 23.07.2012;
  • Dňa 19.03.2013 spoločnosť A ako postupca znova uzatvorila novú Zmluvu o postúpení (ďalej len „Zmluva o postúpení 2“) so spoločnosťou C ako novým postupníkom (ďalej len „Postupník 2“), ktorej predmetom bolo postúpenie totožných pohľadávok, ktoré boli predmetom prebiehajúceho súdneho konania;
  • Dňa 08.04.2013 bol podaný spoločný návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu, a to s odôvodnením, že Zmluva o postúpení 1 zanikla odstúpením ku dňu jej uzatvorenia a spoločnosť A následne postúpila tú istú pohľadávku na nového Postupníka 2 – spoločnosť C;
  • Dňa 04.06.2013 konajúci súd svojím uznesením pripustil zmenu na strane žalobcu, a teda novým žalobcom sa stal Postupník 2 – spoločnosť C, ktorá pokračovala v konaní a bola v konaní procesne úspešná.

    • Odvolací súd potvrdil právny názor okresného súdu týkajúcu sa procesného nástupníctva, ktoré nastalo v tomto konaní, pričom konajúce súdy nesúhlasili s námietkou žalovaného o absencii aktívnej legitimácie žalobcu. Veľmi stroho / číst více /

    Niekoľko poznámok k zlej viere prihlasovateľa. II. časť

    Niekoľko poznámok k zlej viere prihlasovateľa. II. časť

    Ako bolo spomenuté v I. časti článku[1], aktuálna právna úprava konceptu tzv. zlej viery v zákone č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach je výsledkom poslednej novely[2] účinnej od 14. januára 2019. Na rozdiel od väčšiny ostatných bodov tejto novely, nová právna úprava obsiahnutá v § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známok (absolútny dôvod tzv. zlej viery) a v § 7 písm. j) zákona o ochranných známkach (relatívny dôvod tzv. zlej viery) vo svojej podstate nepredstavuje – len – transpozíciu európskeho práva,[3] ale ide o vlastnú konštrukciu slovenského zákonodarcu. Na jednej strane rozlišovanie kategórie zjavného nedostatku dobrej viery prihlasovateľa v rámci absolútnych dôvodov a na strane druhej zavedenie nového relatívneho dôvodu pre osobu, ktorá je dotknutá na svojich právach prihláškou, ktorá nebola podaná v dobrej viere, je nóvum v slovenskom známkovom práve.

    Kedy však ÚPV SR môže prihlášku považovať za zjavne nepodanú v dobrej viere? Dôvodová správa[4] stručne hovorí, že tzn. absolútna prekážka zápisnej spôsobilosti sa uplatní výlučne v tom prípade, že nedostatok dobrej viery je prieskumovému expertovi bez pochybností zjavný, a to napr. z dokumentov podaných samotným prihlasovateľom, expertných znalostí prieskumového experta alebo zo všeobecne dostupných zdrojov informácií. Viac sa nedozvieme ani z metodiky konania ÚPV SR,[5] snáď len, že okrem aplikácie tohto absolútneho dôvodu z úradnej moci, do úvahy prichádzajú aj pripomienky tretích osôb.

    Keď sa trochu poohliadneme historických súvislostiach a niektorých sporových prípadoch, ktoré v minulosti rozhodoval ÚPV SR a ktorých boli podrobené aj súdnemu prieskumu, ponúka sa niekoľko zaujímavých zistení, ktoré, i keď sa týkali predchádzajúcej právnej úpravy, môžu mať v určitej miere užitočný presah aj pre výklad § 5 ods. 1 písm. l) zákona o ochranných známkach.

    V prípade / číst více /

    Chyby v rozsudku Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 26Cb/217/2013 z 7. 2. 2018, potvrdenom rozsudkom Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 1Cob/194/2018 z 13. 6. 2019

    Máme na svete takmer jeden rok rozsudok Krajského súdu Bratislava ohľadom nárokov uplatnených zo zmluvy o dielo, ktorá sa riadi FIDIC zmluvnými podmienkami.

    KRS náklady z troch nárokov zhotoviteľa uznala.

    Okresný súd Bratislava II nároky zhotoviteľa zamietol a Krajský súd Bratislava rozsudok Okresného súdu Bratislava II potvrdil.

    Rád by som poukázal na niektoré súvislosti ohľadom realizácie zmien a uplatňovania nárokov.

    Chcem zdôrazniť, že účelom tohto článku nie je samotná kritika rozhodnutí KRS a súdov, ani postupu účastníkov, ale otvorenie diskusie ohľadom týchto otázok, aby sme pochopili inštitúty a vyhli sa nesprávnym postupom v budúcnosti.

    Skutkové zistenia mám výlučne z textu rozsudkov Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu Bratislava.

    Už na úvod si povedzme základné princípy červenej knihy FIDIC.

    • Objednávateľ zodpovedá za projektovú dokumentáciu. To znamená, že aj chyby a prípadné náklady, vrátane zmien, idú vždy za Objednávateľom.
    • Zhotoviteľ je povinný stavať podľa projektovej dokumentácie. Nesmie postaviť nič odlišne.
    • Akákoľvek zmena diela je možná iba podľa článku 13. Naviac, v rámci našich verejných obstarávaní sa neakceptuje variantné riešenie a taktiež sa neumožňuje, aby zhotoviteľ inicioval zmenu, aj keby išlo o zlepšenie (value engineering podľa podčlánku 13.2).


    Použijeme jeden príklad, aby ste mali pred sebou správne riešenie:

    Zhotoviteľ bude mať podľa projektovej dokumentácie trasu cesty cez reliéf, kde musí spraviť výkop. V projektovej dokumentácii sa uvádza, že reliéf je štrkopiesok. Zhotoviteľ pri začiatku výkopu zistí, že je tam skala.

    Zhotoviteľ to musí oznámiť správcovi. Pokiaľ mu vznikajú náklady a predpokladá aj omeškanie (doby vykonania práce, alebo aj jednotlivých činností, ktoré môžu byť pod zmluvnou pokutou), okamžite dáva oznámenie vo forme nároku podľa podčl. 20.1.

    Pokiaľ iba zistil iný podklad ešte pred výkopom, môže vykonať aj obyčajné oznámenie.

    Je predovšetkým úlohou správcu, aby správne zareagoval, to jest, či nechá kopať do skaly a zaplatí náklady, alebo prerobí projektovú / číst více /

    Prečo si myslím, že adjudikácia nebude fungovať, ak objednávateľ zmení čl. 20 zmluvy o dielo riadiacej sa FIDIC zmluvnými podmienkami tak, že zruší arbitráž a nechá spor strán rozhodnúť slovenským súdom?

    Efektívne riešenie sporov na stavbách vyžaduje rýchlosť, nízke náklady riešenia sporov, neformálny prístup a odbornosť.

    Takýto postup zabezpečuje adjudikácia. U nás sa adjudikácia vyskytuje najmä vo FIDIC zmluvných podmienkach a označuje sa ako Komisia pre rozhodovanie sporov, resp. KRS.

    Adjudikácia vznikla vo Veľkej Británii a USA. Je to špecifický inštitút, ktorý je vo Veľkej Británii upravený priamo v Stavebnom zákone. Mimochodom, majú ho aj v Maďarsku. Upozornil by som na skutočnosť, že vo Veľkej Británii je vytvorený aj špecializovaný stavebný súd, ktorý sa venuje výlučne stavebným sporom. Zmyslom adjudikácie je predísť súdnemu konaniu práve v menej formalizovanom konaní, kde sa sporové strany spoľahnú na rozhodnutie odborníka so skúsenosťami v stavebníctve.

    Myslím si, že dobrá zmluva o dielo by mala nútiť strany sadnúť za stôl a dohodnúť sa na riešení sporu.

    Adjudikáciu aktuálne obsahujú aj FIDIC zmluvné podmienky. Medzinárodná obchodná komora (ICC) tiež umožňuje stranám, okrem arbitráže, dohodnúť sa aj na riešení sporu prostredníctvom adjudikácie.

    Adjudikácia môže mať dva spôsoby. Buď sa strany podriadia rozhodnutiu adjudikátora, alebo si nechajú záväzne vysvetliť spornú otázku adjudikátorom, prípadne môžu byť použité oba spôsoby, podľa potreby.

    Nové FIDIC zmluvné podmienky upravili článok o sporoch, ktorým sa organizácia FIDIC, ale aj ICC, a iné zainteresované subjekty, snažili odstrániť aplikačné nejasnosti a implementovať rozhodovaciu prax z arbitráže ICC.

    Iba okrajovo sa zmienim, že jednou zmenou v nových FIDIC zmluvných podmienkach je aj to, že objednávateľ sa dostal tiež pod povinnosť včasne oznamovať svoje nároky, a to tiež pod hrozbou zániku zmluvného nároku.

    Zmluvné strany v zmluve o dielo podľa FIDIC zmluvných podmienok oprávnia adjudikátora, aby ich spor rozhodol a zaväzujú sa jeho rozhodnutím riadiť. Myslím si, že aj naše právo umožňuje takúto dohodu. Ust. § 269 (3) v spojení s § 291 Obchodného zákona predvída možnosť, aby obsah zmluvy určila tretia strana. Dohode o adjudikácii podľa / číst více /

    Vláda schválila program na ochranu zaměstnanosti

    Museli jste v důsledku nařízení vlády zavřít restauraci nebo kadeřnictví? Zastavili jste výrobu, protože nemáte komu prodávat nebo naopak od koho nakupovat suroviny? Jsou Vaši zaměstnanci v karanténě nebo doma s malým dítětem? Potom by Vám mohl pomoci některý z bodů vládního programu na ochranu zaměstnanosti. / číst více /

    „Zakleknutá“ firma FAU definitivně vyhrála spor o zajišťováky za 343 milionů Kč

    [2 minuty čtení] Nejvyšší správní soud definitivně potvrdil, že vydání zajišťovacích příkazů ve výši 343 milionů Kč na firmu FAU bylo nezákonné. Firma FAU se do povědomí veřejnosti dostala v souvislosti se zveřejněnou nahrávkou, na které současný premiér Andrej Babiš hovořil o tom, že na firmu „naši klekli“. / číst více /

    Přehled jednání Ústavního soudu pro 15. kalendářní týden roku 2019

    II. senát – veřejné vyhlášení nálezu
    od: 08.04.2019 10:00 do: 08.04.2019 10:30

    Typ jednání: veřejné vyhlášení nálezu
    Označení senátu nebo pléna: II. senát
    Spisová značka: II. ÚS 2020/18
    Jednací místnost: I. poschodí, senátní místnost č. 151
    Soudce zpravodaj: JUDr. Kateřina Šimáčková Ph.D.
    Návrh na přezkoumávané akty: Ústavní stížnost proti usnesení Krajského soudu v Praze ze dne 27. 3. 2018 č. j. 28 Co 75/2018-45, usnesení Okresního soudu Praha-východ ze dne 20. 12. 2017 č. j. 5 C 501//2014-36 a platebnímu rozkazu Okresního soudu Praha-východ ze dne 29. 12. 2014 č. j. 5 C 501/2014-9
    Stručná charakteristika: Platební rozkaz a právo osoby s duševním postižením na soudní ochranu
    Označení navrhovatelů: J.R.
    Typ řízení: Řízení o ústavní stížnosti

    Stěžovatel je osobou s duševním (psychosociálním) postižením; má chronicky probíhající schizoafektivní poruchu, pro kterou není schopen spravovat své záležitosti, zejména finanční, nad rámec běžných záležitostí každodenního života. V souvislosti s tím byl stěžovatel hospitalizován od 21. 2. 2014 do září 2016 v Psychiatrické nemocnici Bohnice. Z jejího podnětu ze dne 7. 3. 2014 bylo zahájeno řízení o úpravě svéprávnosti stěžovatele. Rozsudkem Obvodního soudu pro Prahu ze dne 6. 1. 2015 byl stěžovatel omezen ve správnosti, a to tak, že není způsobilý nakládat s majetkem, jehož cena přesahuje částku 2 000 Kč měsíčně, a dále činit právní jednání související s ochranou svého zdravotního stavu, kromě udělení souhlasu s hospitalizací. V tomto výroku o omezení svéprávnosti nabyl rozsudek Obvodního soudu pro Prahu 8 právní moci dne 2. 3. 2015. Současně Obvodní soud pro Prahu 8 stěžovateli jmenoval opatrovníka; ve vztahu k výroku o jmenování opatrovníka však bylo podáno odvolání a poté dovolání; nakonec Obvodní soud pro Prahu 8 usnesením ze dne 18. 7. 2017 stěžovateli jmenoval opatrovnici – právní zástupkyni stěžovatele v řízení před Ústavním soudem a toto rozhodnutí nabylo právní moci dne 25. 8. 2017. Dne 5. 11. 2014 Městská část / číst více /