Zdravím všetkých. Už dlhšiu dobu som čitateľom tohto podnetného fóra. S príspevkom som váhal. Asi by to tak aj ostalo, nebyť našej praxe, ktorá ma prinútila moje váhanie ukončiť a rozhýbať kosti (či skôr prsty).

V konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vznikla jedna zaujímavá otázka (na ktorú máme s konajúcim súdom samozrejme rozdielny názor :)). Ale najprv stručný úvod pre pochopenie kontextu.

A/ Skutkový stav

V roku X umrel jediný vlastník bytu. Ostali po ňom dvaja zákonní dedičia (dedič A/ a dedič B/). Dedičské konanie nie je dodnes (po cca 5 rokoch od smrti – to je ale iná story) ukončené.

Počas dedičského konania dedič A/ byt užíval a neplatil žiadne „správcovské“ poplatky (len pre úplnosť uvediem, že poručiteľ ku dňu smrti žiadne nedoplatky na „správcovských“ poplatkoch nemal). Spoločenstvo vlastníkov bytov tak schválilo a podalo návrh na vykonanie dražby bytu (až potiaľto je to OK).

Dražba prebehla tak, že od navrhovateľa dražby, cez dražobníka, až po notára osvedčujúceho priebeh dražby sa všetci tvárili, že vlastníkom draženého bytu je niekoľko rokov mŕtvy poručiteľ (hoci preukázateľne vedeli o jeho smrti). Jemu sa dražobník pokúšal aj doručiť všetky listiny súvisiace s dražbou (a pokračoval v tom aj vtedy, keď sa mu zásielky vracali s poznámkou „adresát mŕtvy“ a napriek tomu, že dedičmi dávno pred dražbou komunikoval). Hodnotenie takejto dražby ponechám bez komentára (je to navyše len jej „hlavný“ problém).

Na prvý pohľad sa to javí ako ideálna situácia pre dedičov (a ich advokátov), aby dražbe „co proto“ naložili a odišli zo súdu s úsmevom po pár pojednávaniach s rozsudkom o určení jej neplatnosti. Ale to by nebol život, keby to nezariadil inak.

Dedič A/ sa rozhodol, že ide všemožne „raziť“ svoju teóriu, že vlastnícke právo k dedičstvu sa nenadobúda momentom smrti poručiteľa, ale až vydaním uznesenia o dedičstve. Preto / číst více /