Už dlhšie som tu chcel vytvoriť priestor na zbieranie názorov, literatúry a judikatúry k otázke, či vznesenie určitej námietky v konaní môže byť v rozpore s dobrými mravmi. A ak áno, ako by s ňou mal súd v takom prípade naložiť.

Priznám sa, že som sa k tejto otázke dostal tak trochu okľukou. Zaujímala ma totiž analogická otázka námietok uplatnených v súvislosti s rozhodcovským konaním. V nemeckej arbitrážnej literatúre možno nájsť názor, že vznesenie námietky rozhodcovskej právomoci v konaní pred všeobecným súdom môže byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. so zásadou non venire contra factum proprium (Böckstiegel, K.-H., Kröll, S. M., Nacimiento, P. (eds.) Arbitration in Germany. The Model Law in Practice. Second Edition. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2015, s. 119).

V komentári k ZoRK a CSP som sa snažil zo slovenských záverov o námietke premlčania a jej rozpore s dobrými mravmi dovodiť niečo podobné aj v kontexte rozhodcovského konania. Predstavoval som si napr. situáciu, že žalovaný v predchádzajúcom rozhodcovskom konaní o danom nároku namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu (napr. z dôvodu tvrdenej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy), a následne by pred všeobecným súdom namietal nedostatok právomoci všeobecného súdu z dôvodu platnosti rozhodcovskej zmluvy. Takáto námietka by mohla byť v rozpore s dobrými mravmi (Gyárfáš, J. § 8. In: Gyárfáš, J., Števček, M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 686; Gyárfáš, J. § 5. In: Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 88).

Nie som si istý, či závery o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi možno aplikovať aj na iné námietky vznesené v súdnom konaní. Rád by som však aspoň poukázal na aktuálny judikát najvyššieho súdu, ktorý dôkladne analyzuje doterajšiu / číst více /