Ustálenosť rozhodovacej praxe (najvyšších súdnych autorít) – množina známych prvkov (nového?) procesného inštitútu?

V procesných vodách slovenskej právnej spisby je od momentu účinnosti procesných kódexov v podobe z.č. 160/2015 Z.z., 161/2015 Z.z. a 162/2015 Z.z. známym tvrdenie, že medzi hlavné požiadavky požiadavky rozhodovacej činnosti súdov všeobecnej sústavy súdnictva na Slovensku (vo vzťahu k požiadavke ustálenosti judikatúry) patria nižšie uvedené kvalitatívne predpoklady (česť ostatným nespomenutým, prípadne tým z nich, ktoré existovali už aj pred narodením uvedených procesnoprávnych kódexov …). Ak sa ale nad koncepciou „ustálenej rozhodovacej praxe“ zamyslíme koncepčnejšie, zistíme, že jej jednotlivé stavebné kamene nie sú vôbec zanedbateľné – jednak ako (i) samostatné funkčné prvky procesného práva a jednak – v ich (ii) vzájomnej podmienenosti a schopnosti ovplyvňovať obsah a rozsah každého z nich – navzájom. To v konečnom dôsledku ako celok vytvára predpoklady a kvalitatívne vlastnosti už spomínanej množiny, ktorou je v tomto prípade už spomínaná ustálenosť rozhodovacej praxe.

V tomto príspevku sú vo veľmi skrátenej a zjednodušenej myšlienkovej a obsahovej konštrukcii prezentované úvahy, ktoré sú z veľkej časti extenzívnejšie a širšie, ako samotné zákonné uchopenie predmetnej problematiky v podobe požiadavky „ustálenosti rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“. Ak chceme o tejto problematike uvažovať koncepčne, musíme sa zamyslieť nad ustálenosťou rozhodovacej praxe súdov ako nad koncepčnou požiadavkou vlastnou pre celú oblasť súdneho systému a rozhodovacej systematiky. Platí to napriek konštatácii, že ustálenosť rozhodovacej praxe viaže zákonodarca prioritne v CSP a CMP len na „najvyššie súdne autority“, avšak je potrebné druhým dychom dodať podstatnú konotáciu a súvzťažnosť – ustálenosť rozhodovacích procesov súdov, ktoré nie sú „najvyššími súdnymi autoritami“ je možné (a potrebné) odvodzovať od iných právnych mechanizmov ako sú napríklad požiadavka právnej istoty, potreba odôvodniteľnosti odklonu od už existujúcej rozhodovacej praxe, dostupnej a známej právnej náuky a pod.

V nadväznosti na už uvedené: s istou dávkou akademickej nepresnosti sme nútení konštatovať, že ak uvažujeme nad ustálenosťou rozhodovacej praxe súdov ako o / číst více /